Karol Wlachovský: Ajhľa, Maďar o Štúrovi

Ak si človek dovolí položiť otázku náhodnému metropolitnému či inému (no nie hornovidieckemu čiže z územia Slovenska) Maďarovi, čo mu napovedá meno Štúr, ten si akiste asociatívne spomenie iba na miestny názov Štúrovo, s ktorým Ľ. Štúr jakživ nemal pranič spoločné. Slovenského pedagóga v Maďarsku to nijako nemôže prekvapiť. Mladí ľudia vychádzajú z maďarských škôl s faktickou neznalosťou  neoddeliteľnej slovenskej súčasti multietnickej minulosti Uhorska. Navyše v tomto regióne Európy  sú  zjavné prejavy národnej privatizácie  uhorského historického a kultúrneho dedičstva. Tón v nej udáva  politika jednotného maďarskéhé národa. V tejto súvislosti je očividná tendencia  nielen opäť zjednocovať uhorské s maďarským, ale aj stotožňovať  Maďarsko s Uhorskom. (Iba tak na okraj: hodno si zapamätať a nezabudnúť, že podľa novej ústavy od 1. 1. 2012 platí nový názov Maďarskej republiky: „Maďarsko“.) 

 

Pri vyššie uvedených okolnostiach možno čítať iba s vypleštenými očami vety z pera mladého maďarského autora, že „Štúr totiž nie je iba  významnou osobnosťou slovenskej, ale aj maďarskej (vyzn.K.W.) minulosti. (...) On bol predsa prvý, kto  jednoznačne a  zrozumiterľným spôsobom aj pre čiroké masy vymedzil  základné charakteristické (poznávacie) znaky slovenského národa.“ (s.301) 

 

Pôvodcom tohto výroku je mladý maďarský historik József Demmel (nar. 1982) a zverejnil ho v svojom druhom knižnom súbore štúdií Zrod slovenského národa. Ludovít Štúr a slovenská spoločnosť v Uhorsku 19. storočia (A szlovák nemzet születése. Ľudovít Štúr és a szlovák társadalom 19. századi Magyarországon, vyd. Kalligram, Bratislava-Pozsony 2011.)           

 

József Demmel je jedným  asi z pol tucta maďarských historikov najmladšej generácie, ktorá sa so znalosťou slovenčiny venuje štúdiu a skúmaniu slovenských dejín. Demmel si však z vlastnej vôle osvojil slovenský jazyk na takej úrovni, že ľahko si poradí aj s predštúrovskou slovenčinou, ako aj s bibličtinou, resp. češtinou, čo mu umožňuje zapodievať sa výhradne dejinami slovenskej  spoločnosti  19. storočia v Uhorsku. Táto orientácia sa prejavila už v jeho pozoruhodnej a faktograficky neobyčajne bohatej knižnej privotine 10. štúdií so slovenskými témami: „Celé Slovensko  sa zmestilo na jednu plť...“

 

(„ Egész Szlovákia elfért egy tutajon...“, vyd. Kalligram, Bratislava-Pozsony 2011 ). Pracovný postup pri koncipovaní štúdií oboch kních je podložený precíznym archívnym prieskumom a výskumom, ako aj štúdiom prameňov. Veľmi výrečne hovorí číselná štatistika najmä o knihe venovanej Štúrovi. Zhruba  300 strán textu  obsahuje 1235 poznámok a odkazov pod čiarou. Autor v súpise prameňov a literatúry uvádza 674 položiek, z toho  48 archívnych súborov, 25 súvekých periodických tlačí, 26 príručných encyklopedických publikácií, 220 pramennej literatúry, 355 odbornej literatúry  a 3 tematické internetové stránky. Čo autor nevie presne zdokumentovať, to prijíma skepticky, ale nadobro nezatracuje. Skeptický je aj jeho náhľad na možnosť spoločných slovensko-maďarských dejín, keďže národné historické naratívy obdobne ako moderné nacionalizmy sa nestretajú, ale zrážajú. 

 

Mladý vedec si uvedomuje, že osobnosť Ľ. Štúra  je pre maďarskú verejnosť neuralgickým, najzávažnejším  nárazovým bodom, ktorý maďarská historiografia dosiaľ nezvládla.  (Podobne ako slovenská Lajosa Kossutha.)  Dosiaľ o Ľ. Štúrovi  nevyšla samostatná maďarská monografia  ani menší či väčší súbor jeho prác preložený do maďarčiny. (Obdobne na Slovensku zasa o L. Kossuthovi.) Mladý historik si nekladie za cieľ  samoúčelne rúcať slovenský kánon o Ľ Štúrovi, doslova jeho zbožtenie („Na počiatku bolo slovo, a to bolo u Ľ.Štúra.“), resp. na druhej strane ani vyvracať mýtus  o jeho „maďarskej“ zrade, čiže zrade Uhorska, uhorskej vlasti, čo by naozaj neprinieslo nič nové, ale usiluje sa Ľ. Štúra alternatívnym diskurzom umiestniť do spoločenskej skutočnosti Uhorska 19. storočia, keď vznik slovenského národa bol jednak skutočným vývinovým procesom a jednak  konštrukciou Ľ Štúra. Jeho život skúma v štrukltúre dejín uhorskej svetskej a cirkevnej spoločnosti. Fragmentárne skladá celok, ale z celku neodvodzuje detaily. Pritom osobitne hodno vyzdvihnúť, že v práci dôsledne nepoužíva zemepisnú a historckú terminológiu, ktorá by v konotáciach mohla vyvolávať nepríjemné (etnické aj politické) negatívne asociácie. Vedome sa vyhýba aj zaužívaným dejepisným šablónam, stereotýpii a stereotypným združeným pomenovaniam. Nezmieňuje sa o úslužnom, „trpiacom slovenskom ľude“ v premodernom období jeho vývinu, ale o „modernom imaginárnom slovenskom národe,“ ktorého štátna samostatnosť sa stala skutočnosťou až koncom 20. storočia.         

   

Slovenská odborná aj laická verejnosť  by zakrátko mala dostať do rúk naozaj precízny slovenský preklad knihy, aby sa mohli dopovedať  mnohé nastolené, nadhodené otázky a zavše aj autorove odpostatnené, dobromyseľné pochybnosti. Napríklad taká maličkosť: Kto a kedy vlastne napísal text súčasnej slovenskej hymny (ako je známe, z roku  1843, resp. 1844), keď podľa zistenia J. Demmela  Ľ. Štúr ju spomína už v roku 1841?

   

Kniha Józsefa Demmela chváli vydavateľstvo Kalligram za iníciatívne vydanie, lebo ide o rukolapný  príspevok, ktorým maďarský autor vykročil na cestu vzájomného poznania a porozumenia. Je nepochybné, že bez nich sa neobíde (poväčšine ako prázdna floskula bez faktov) deklarované slovensko-maďarské zmierenie a vyrovnanie (aspoň na krátke časy).  

 

Karol Wlachovský